Prenesme sa v čase. Stačí 30 rokov dozadu. Internet bol ešte v plienkach, u nás o ňom takmer nikto nevedel. Keď sme potrebovali vypracovať referát, alebo nejakú prácu, museli sme ísť do knižnice. Nie iba do jednej. Boli rôzne zamerané knižnice, záležalo na tom, akú tému sme potrebovali spracovať. S veľkou kopou kníh sme prišli domov a začali sme opisovať časti informácií. Dokonca niektoré knižnice nepožičiavali knihy domov, texty sme opisovali ručne priamo tam, dlhé hodiny, možno i dni. Takto sme skladali kúsok po kúsku našu prácu. Ku ktorej sme boli povinní uviesť názvy diel a autorov. Občas sa našiel dobrý článok aj v časopisoch. To znamenalo zháňať ich v novinových stánkoch, u priateľov, aj v knižnici sa našli rôzne vedecké časopisy. V školách deti robili projekty na rozličné témy. Dostali zadanie, priniesli z domu, alebo knižnice rôzne encyklopédie, učebnice a časopisy. V encyklopédiách sa naučili vyhľadať potrebné informácie, urobiť z nich článok. Potom z časopisov vystrihli obrázky a nalepili k projektu. Čo nenašli, nakreslili. Trvalo to dlho. Pracovali na projektoch týždne. Potom prišiel internet k nám. Informácie z kníh sa prepisovali do elektronickej podoby, postupne sa dalo nájsť čoraz viac informácii. A dnes? Dnešná doba internetu nám jednoznačne uľahčuje život. Potrebujeme nejakú informáciu, zadáme slovo do vyhľadávača a hneď je všetko pred nami ako na tanieri. Čokoľvek sa udeje, o chvíľku už to nájdeme na webe. K internetu majú prístup všetci. Už aj malinké deti si vedia sami pustiť rozprávku, pesničky. Školopovinné deti robia úlohy a projekty pomocou internetu, učia sa jazyky, hrajú sa online hry, komunikujú s kamarátmi. Cez internet sa rozprávame, zoznamujeme aj rozchádzame, nakupujeme, predávame, blahoželáme, oznamujeme novinky. Všetko nájdeme na webe. Všetko. Ešte pred tridsiatimi rokmi to bola vedecká fantastika. Sci – fi.
